©Nexi

Bolo to pekné vidieť sa stáť na javisku, prednášať ďakovnú reč, na ktorú som sa chystala už od detstva, ale nikdy som to nebrala vážne, no dnes to bolo iné, dnes to bolo skutočné. Stála som na javisku a prednášala ,,To, že tu stojím, že držím toto ocenenie nie je ani veľmi mojou prácou, ale vašou'' typická ďakovná reč. Podakovať iným a nie sebe. Vlastne mám taký pocit, že to je len ,, formulka'' ako nevyzerať sebecky. Ale ja sebecká som. (vraj)No, aby to nevyzeralo tak nejak extra typicky, začala som ďakovať svojmu hlodavcovi, ktorý každú noc nabehá minimálne tri kilometre v koliesku, svojim dvom psom, ktorí mi denne žerú topánky, teda aspoň sa o to snažia, ale vlastne za akú cenu som to ďakovala? Nikto mi nič predtým, ale ani potom nepovedal, ďakovala som a ani neviem za čo. Žeby za Oskara? pomyslela som si. Alebo som dostala Noeblovú cenu, že za mier k ceruzkám? Netuším, no ďakujem dalej Stevemu Jobsovi za počítač, Hviezdoslavovi za krásne básne a sebe za to, že som sa nezabila pri prvej príležitosti, aká mi bola od života ponúknutá. Čakala som potlesk, ale všetci na mňa len pozerali s očami sfetovanej žaby. ,, No tak ľudia - patrí sa zatlieskať''. Vykríkal som, ale nikto nič. Problém bol asi len v tom, že to neboli ľudia, ale len obyčajné bábky. Rozprávala som bábkam, ktoré nepovedali ani mäkké F! Ako som sa mala cítiť? Dúfam, že to nebude v telke, točila ma perníková kamera, zrejme mala už svoj vek. Prepadla som sa pod pódium z fialiek a vzápätí som sa prebudila. Myslím, že už nebudem jesť pred spaním.