©Nexi

Obaja ležali v posteli, mierne rozospatí a mierne túžiaci po sebe. Ani jeden z nich nemal odvahu to nejak prejaviť, len sa letmo dotýkali dlaňami a pozerali si do očí, v ktorých mali kopu otáznikov, túžob a predstáv. Zazvonil budík, ktorý zvonil zle a oni sa po sebe vrhli. ani jeden sa nezmohol na jediné slovo, nedalo sa im poriadne dýchať, no predsa im to bolo jedno. Časti ich tiel boli všade. Budík zvonil po druhýkrát a oni sa mykli, ako zhypnotizovaní zrazu ležali vedľa seba a ich dialog nemal akosi ani význam.. ,,pekne voňiaš'' ,,to bude tou túžbou'' ,,túžbou po čom?'' ,, skôr tužbou po kom!'' ,, tak po kom?'' ,,po tebe'' Odhrňoval jej vlasy a ukazovákom jej kreslil črtvy tváre a ona sa ani nepohla, len s očamisa snažila sledovať jeho prst ,,Si krásna'' ,, už ma musíš poznať naspamäť'' ,,nepoznám, vždy si iná, no vždy viac krásna'' ,,budem sa červenať'' ,, kľudne, tak si najkrajšia'' ,, je mi zima'' ,,nebudeš chorá?'' ,,nie, bola som pred pár dnami, teda aspoň dúfam,že nie'' Privinul ju lepšie k sebe, budík zazvonil znovu, zrejme musel byť pokazený, schamtol ho a hodil do šuflíku ..Spustil na ňu lavínu sladkých bozkov a hrejivých slov...a ona bola ako lopatou trafená, nevnímala nič..ani len to, že jej je ešte zima. Horela túžbou a on ju hasil...až kým neuhasil aj deviate nebo ... Len ten, ktorý necháva dlhšie zapnutý budík .. je ten, ktorý si vždy nechá všetko na ''potom'' ..